Vraciam sa zo školy domov. Je krásny slnečný deň, ale vo vzduchu je cítiť zvláštne ticho, taký zvláštny útlm, ani vlaky neštebocú, ľudia sa nerozprávajú – všetci ticho sedia na lavičkách, všetci...
...Železničná stanica nie je taká rušná ako kedysi!...
...Hlavou mi prebiehajú rôzne myšlienky – akoby sa malo niečo stať...
...Sedím v kúte „izby“, v ktorej nie je ani kúsok svetla! Je to tmavá a vlhká „izba“ – je plná sĺz...
...Neviem aká je veľká, neviem, kde mám hľadať východ, preto sedím a plačem...
...Počujem kroky, sú to kroky, tak ľahké akoby ku mne prichádzal anjel...
...Zdvihnem hlavu...
...Vidím maličké svetielko, ktoré sa stále zväčšuje, akoby prichádzalo ku mne...
...Začínam sa báť. V „izbe“ zostalo teplo, pokoj...
...Na hlave cítim dotyk...
...Postavím sa...
...Moja mamička!, taká krásna, krehká, krehkejšia než porcelán....
...Padnem na kolená a kričím, nech sa vráti späť!!!
...Ona mi len ticho odpovie: „Nebudeš mať viac už strach a smäd. Budem stále s tebou.“
...Položím telefón na lavičku a so slzami v očiach čakám na vlak domov. Tam, kde ma už matka nikdy neprivíta, tak ako kedysi...
(mp) písané pre zumag.ku.sk
