Skončila sa mi hodina - etika žurnalistiky. Pocítila som vibrovanie telefónu. „Utekaj do izby, sú tam požiarnici,“ zakričala do telefónu moja spolubývajúca Jana, ktorá našťastie nebola na internáte ale doma. Samozrejme som si myslela, že si robí zo mňa srandu. Niečo mi však nedalo, tak som zrýchlila kroky po schodoch. Ako som vychádzala zo školských vchodových dverí videla som, ako väčšina študentov uteká dole schodmi. Rozbehla som sa, pretože som si myslela, že Eva moja druhá spolubývajúca môže byť v izbe. Vybehla som na druhé poschodie a smerovala k našej izbe č.211. Všade bolo veľa zvedavých očí a záujemcov zvečniť si túto situáciu.
„Tu som Miša,“ kričala na mňa Eva. Padol mi kameň zo srdca, keď som ju videla. Bola v šoku. Jediné, čo v tej panike odniesla z izby boli notebooky a svoju bundu. Neustále opakovala mám tam mobil. Tak som vbehla do izby poň. Zastavila som sa zarazená nad tým, v akom stave je izba. Všetko bolo od prachu a špinavé. Steny boli čierne, stredné okno vybité, parapetná doska ohorená. Zbadala som mobil, vzala ho a utekala von. V tom ma zastavil jeden z požiarnikov a vypýtal si naše mená. Poslušne som nadiktovala a šla za Evou.
Nedalo mi len tak tam stáť a pozerať sa na všetko, čo sa tam zničilo. Vošla som dnu aj so spolužiačkami a pofotili sme si to. Prišiel Ing. Ľubomír Kostroš – riaditeľ UaSZ KU, ktorého prvá otázka bola: „Mali ste ho nahlásený?“ Zo sklopenými ušami sme povedali, že nie. „Tak to si pekne zaplatíte,“ povedal niekto v izbe. „Zajtra vás chcem vidieť na koberci,“ s krikom dodal riaditeľ Ľ. Kostroš. Vtedy nám to bolo jedno. Bola to beznádej. Pozerali sme na zničené veci a rozmýšľali, či to odnesieme v igelitových vreciach a očistíme alebo to všetko povyhadzujeme. Pozerali sme na seba a rozmýšľali, kde budeme spať, v čom pôjdeme domov a podobne.
Keď už situácia prestala byť napätá, začali sme si vypratávať veci vo vreciach do izby mojich spolužiačok, ktoré nám pomáhali. Dali nám náhradnú izbu, do ktorej sme to opäť poodnášali, aby sme aspoň časť z vecí očistili. Veci na prezlečenie sme si museli požičať od kamarátok a spolužiačok.
Boli sme unavené, no spať sa nám nechcelo. Sedeli sme na posteli. Nevedela som či sa mám smiať. Pozrela som na Evu a spýtala sa, čo sa presne stalo. Povedala mi, že sedela pred dverami, lebo si išla zapnúť internet. Len čo ho zapla zbadala čierny dym z izby. Otvorila dvere a v tom vybuchol televízor. „V tej chvíli som pocítila neuveriteľnú beznádej. Len som stála a až po chvíli zakričala, aby niekto zavolal hasičov.“ Nejaký chlapec a dve dievčatá sa snažili pomôcť Eve a našej izbe. Zobrali hasiaci prístroj, ktorý sa im nepodarilo odistiť, aby oheň uhasili. „Až po niekoľkých minútach konečne odistili hasiaci prístroj,“ povedala Eva. Po uhasení televízneho prijímača prišli hasiči a postriekali všetko nejakým práškom, čím nám spôsobili škodu na paplónoch, dekách a oblečení. Ja im to nezazlievam, zrejme to bolo treba, aby náhodou niečo nezbĺklo.
Čo dodať k výbuchu? Nedošlo by k nemu, keby hasiaci prístroj fungoval.
Niektorí pracovníci na internáte nám povedali, že jeden elektrický obvod je na štyri izby. „Tieto elektrické obvody sú veľmi staré a mohlo sa to stať hocikomu. Je to smola. Čo už narobíte dievčatá,“ dodala pracovníčka internátu. Aj keď toto nám povedalo viac ľudí. Je zjavné, že nenesieme vinu na tom, že televízor vybuchol. Ak si dobre pamätám, tak mi jeden hasič povedal, že zrejme došlo ku skratu.
Chcem sa poďakovať za „milé“ správanie pána Ing. Ľubomíra Kostroša, ku ktorému sme prišli ráno „na koberec.“ A ešte jednému pracovníkovi internátu – myslím, že má na starosti elektriku.
Ďakujem pracovníkom internátu – poradili nám, čo máme robiť a poskytli nám niektoré veci na spratanie toho, čo zostalo v izbe.
(mp) písané pre zumag.ku.sk